#tohlejesummit č. 1: Jak vzniká magazín Chron?

Summití občasník Chron je již stálou součástí projektu, a proto není divu, že začínáme právě ním. Během letošního ročníku světlo světa spatřilo přes 1400 výtisků, přes 70 článků, a pokud započteme i konferenční speciál, celkem devítičlenná redakce připravila sedm jedinečných vydání.

Jak náročná je jejich příprava? Na tuto otázku nám odpověděl současný šéfredaktor Chronu Adam Didecký: “Náš summití Chron je síce “len” mesačník, no je na ňom “práce ako na kostole”. Výjde jedno číslo, prejde workshop a už hneď začíname riešiť ďalší meeting aby sme si mohli vyhodnotiť našu prácu a začať s tou ďalšou. Na finálnom výsledku pracuje tím cca 8 ľudí. Fungujeme v podstate ako bežná redakcia. Článok sa napíše, edituje, korektúruje a potom sázi. Každá činnosť zaberie členom tímu nejaký ten čas, no vo výsledku to stojí za to.” Redakce také klade důraz na rozmanitost obsahu a snaží se věnovat i méně často diskutovaným tématům naší společnosti. “Spoločne sa nám darí tvoriť niečo, čo má výpovednú hodnotu, dá to účastníkom nie len informácie o medzinárodnom dianí, ale aj tipy a triky do života, kultúrne ich to vzdeláva, alebo poskytne možnosť prečítať si zaujímavý rozhovor. Som za toto všetko veľmi vďačný a myslím si, že môžem povedať nie len za seba ale aj za celý môj tím, že to je presne ten hlavný dôvod prečo to robíme – urobiť delegátom summit ešte viac zaujímavejší a príjemnejší,” dodává Adam.

4? 4.

Jak jste volili témata, která se stala součástí jednotlivých čísel? Přicházeli redaktoři s vlastními nápady?

Pri výbere finálnych tém sme vždy mali nejaký spoločný základ rozmanitých tém, s ktorými pred a počas našich stretnutí prichádzali samotní členovia redakcie. Potom sme už na základe brainstormingu a vylučovacej metódy, čo je a čo nie je vhodné pre konkrétne číslo Chronu, vybrali tie, ktoré nám dávali najväčší zmysel, a tie potom aj vyšli v jednotlivých číslach.

A které články se podle tebe fakt povedly?  

Veľmi sa mi páčil článok, ktorý sa venoval životu lekárov, ich nadčasom a platovým podmienkam, pretože ho Vítek Poříz doplnil aj o rozhovory s lekármi a ich skúsenosťami. Taktiež je to podľa mňa téma, o ktorej sa až tak veľa nehovorí, no je v spoločnosti značne zásadná. Ďalším podareným článkom bol za mňa článok  o štúdiu v zahraničí, to je téma, o ktorej sa toho všade veľa popíše, a je to pre stredoškolákov samozrejme užitočná vec, ktorá sa môže každému hodiť. No to ako sme to pojali v Chrone, formou reportáže, je podľa mňa unikátny a osobný prístup, z ktorého si delegáti môžu odniesť oveľa viac, ako len z mnohých článkov, kde je spomenutý postup ako sa na zahraničnú VŠ prihlásiť, prípadne aké má výhody. Úplnou topkou tohto roku bol pre mňa rozhovor s Jánom Špačkom, ktorý veľmi často rozhovory nedáva. Bolo to strašne zaujímavé a zároveň bizarné. No a teraz z posledného čísla ma napadá článok od Mišky Staňkovej o českom komikse, to je taktiež značný unikát, o ktorom toho v českých médiách mnoho nenájdete. A na záver, v konferenčnom čísle, nás ešte čaká reportáž z konferencie 25 rokov NATO, kde bol autor priamo na mieste.

Teď se zaměřme trochu více na ten samotný proces. Jak moc jsi zasahoval do článků jednotlivých redaktorů a na jaké problémy jste při jejich kontrole narazili?

Čo sa týka úprav článkov, väčšinou sa v nich objavia nejaké komentáre s poznámkami, či už odo mňa alebo od editorov, najmä pokiaľ ide o vetné konštrukcie alebo obsah. Hlavné problémy sa obvykle týkajú potreby opraviť nejakú vetu, aby dávala čitateľom zmysel, alebo je niekedy potrebné doplniť kontext, resp. urobiť ho viac čtivím. Takéto komentáre sa objavujú u väčšiny článkov. Nemôžem povedať, že by niekto z redakcie písal úplne bez chýb. Tak dobre nepíšem samozrejme ale ani ja, tieto úpravy prebiehajú vo všetkých redakciách na svete, nikto totiž nenapíše úplne stopercentne na prvýkrát, ale ani na miliónty-krát.

Sice nejsi prvním slovenským šéfredaktorem Chronu, ale jako první Slovák, pokud dobře vím, jsi ho dotáhl až do konce ročníku. V českých médiích redaktorů slovenského původu přibývá, vidíme je třeba i v České televizi. Stejně tak jsou do diskusních pořadů v Česku a na Slovensku zvaní experti z obou zemí. Jak na toto opětovné propojení české a slovenské mediální scény nahlížíš?

A vieš čo? Ja to vidím veľmi pozitívne, pretože si myslím, že to môže obohatiť prakticky akúkoľvek českú alebo slovenskú tému. Veď v Česku sú iní experti než na Slovensku, a keď hovoríme o ľuďoch, ktorí napríklad chodia na rozhovory, obe krajiny majú podobné skúsenosti, ale napriek tomu sa nájdu oblasti, v ktorých sa naše pohľady líšia. Jednoduchým príkladom je napríklad euro. Podľa mňa je dôležité, že takáto spolupráca ponúka pohľad niekoho, kto nie je priamo ovplyvnený a kto môže byť nezaujatým pozorovateľom a komentátorom, či už na jednej alebo na druhej strane spoločnosti. Prináša to nový pohľad, ktorý môže poslucháča alebo čitateľa ovplyvniť, či už pozitívne alebo negatívne. To je podľa mňa najväčší prínos. A druhým takým dôležitým bodom, je jazykový pohľad na vec. Často vidím, že odo mňa mladšie ročníky Čechov, majú problém so slovenčinou, čo sa u starších ročníkov, ktorí sa s tým stretávali častejšie, nedeje. A práve tento “jazykový nedostatok“ je podľa mňa pre mladších čitateľov obrovská nevýhoda a spomínaná spolupráca v mediálnom priestore pomáha s týmto nedostatkom bojovať a slovenský jazyk mladým približovať.

Tak co zbývá dodat? Užijte si speciální konferenční číslo a krásný březen!