Kvalitní čtivo je klíč ke spokojenému životu! Druhé číslo Chronu je na světě

Milé delegátky, milí delegáti,

mesiac sa s mesiacom zišiel, a my sa opäť raz a zas vidíme na Právnickej fakulte. Pre tých, ktorí si toto budú čítať pred oficiálnym zahájením Vás vítam ja, pre tých ktorý až po ňom, dúfam, že ste si užili Michaelov úvodný prejav (dúfam, že to bol on, kto mal prejav), a zároveň prvé “kolo“ plenárnych prejavov na tému potravinová sebestačnosť. Tá je dôležitá nielen pre väčšinu krajín, ale aj pre vysokoškolákov.

Predsa len, niektorí z nás už nebývajú doma, varia si sami a návštevy u rodičov využívajú na to aby si namiesto zimného oblečenia, nabalili tašky čo najväčším množstvom jedla. Stratégia je jasná – chladnička, mraznička, šuflíky, poličky (nie ten brand piva), hrnce, taniere – je potreba prehľadať všetko. A v tom lepšom prípade, aj všetko čo nájdeme zabaliť. Každý je predsa rád, keď celý týždeň nemusí jesť cestoviny s kečupom, ale radšej cestoviny s kečupom a so SYROM, od rodičov. Syr je predsa drahý. Každopádne vy, čo sa teraz smejete pretože ešte bývate s rodičmi, nebojte sa o rok mi dáte za pravdu.

Okrem nami vymysleného dňa potravinovej sebestačnosti je tento deň aj dňom po 17. 11. , ktorý je známy ako Deň boja za slobodu a demokraciu. Zjednodušene by som mohol povedať, že sloboda a demokracia ide ruka v ruke s potravinovou sebestačnosťou. Človek síce vydrží bez jedla až 40 dní, no keď ani po tom štyridsiatom dni nedostane jedlo, pretože žije v Severnej Kórey, môže si so zármutkom povedať – ak by tu bola demokracia, nebol by som hladný. A príkladom nie je len Severná Kórea, nám bližší, je Sovietský zväz. Ten medzi rokmi 1932-33 spôsobil na Ukrajine umelo vytvorený hladomor, kvôli tomu, že rozpredal všetko obilie, ktoré sa tam pestovalo a ľudia nemali čo jesť. A to všetko len preto aby mal Stalin peniaze na výstavbu ďalších železníc, ktoré smerovali kam? Správne, do gulagov – predsa len, treba rozvíjať infraštruktúru.

Buďme teda radi, že máme čo jesť. A to aj vďaka našej slobode a demokracií. Vďaka tomu, že sme sa zbavili sovietskeho vplyvu a priklonili sa na západ. Vďaka tým ľuďom, ktorí sa nebáli výjsť do ulíc a nebáli sa povedať stačilo. A vďaka aj tým všetkým, ktorí za túto našu slobodu obetovali svoj vlastný život, či už v roku 1939, 1968 alebo 1989. Snažme sa na to nezabudnúť, pripomínať si to a zároveň si uvedomiť, prečo dne žijeme tak ako žijeme. A v prípade ohrozenia buďme odhodlaní a nenechajme si túto našu slobodu opäť vziať. A hlavne Ďekujme, že můžem! (pozn, red.: viac o projektu Díky, že můžem a 17. novembri ako takom sa dozviete v tomto čísle na strane 14).

S týmito slovami sa s Vami lúčim a prajem Vám krásny deň.