Disclaimer: Obsah článku je názor autora, nekomunikuje názor AMO, Pražského studentského summitu ani jeho spolupracovníků.

Humanitné odbory sú dlhodobo širokou spoločnosťou sledované cez prsty a štúdium odborov ako sociológia či filozofia, je vnímané ako skratka na úrad práce.

Slovo intelektuál získalo v nekonečných vodách internetu negatívnu konotáciu. Vysokoškolsky vzdelaní ľudia sú častokrát vnímaní ako príživníci. Redundantní, večne filozofujúci z nejakého neznámeho dôvodu mechanicky a atleticky nekompetentní. To, že to je nezmysel vieme, no ostáva otázkou, prečo toto presvedčenie nevymrelo už dávno.

Nový režim, rovnaký život.

Aktuálni študenti sú deti rodičov, ktorí vyrástli v generácií zaseknutej medzi dvoma svetmi. Dospievajúci mladí ľudia režimu sa museli častokrát rozhodnúť kým sú, oveľa skôr ako to  reálne mali možnosť zistiť. A tak si zakladali rodiny, vyberali povolania a kupovali prvé autá, namiesto robenia mladíckych nerozvážností bez následkov. To samozrejme nie je problém, mnohí ľudia v živote majú jasno pomerne skoro, no drvivá väčšina sa musela prispôsobiť okolnostiam. 

Zasekli sa v povolaniach, ktoré sú hlboko pod ich intelektuálnou aj osobnostnou kvalifikáciou pripravení o možnosť žiť život ,,po svojom’’. Demokracie, ktoré boli v plienkach dostali absolútnu autonómiu. Boli takpovediac odsúdené na slobodu. S nimi tento trest padol aj na jej občanov. Deti disidentov, nepohodlných aktivistov a tvrdohlavých vzdelancov zrazu mohli študovať, televízie z trezorov začali vyberať zakázané filmy, aby vyplnili vysielací čas a cesta za hranice už nebol utajovaný plán, ale dovolenka. Zo štátneho sa stalo súkromné, čo v trhovej ekonomike znamená veľa, no po masívnych privatizáciách sa režim, minimálne v očiach bežných ľudí, veľmi nemenil. Vo vedúcich pozíciach sa z užitočných idiotov so straníckou knižkou stali užitoční idioti s vhodným priezviskom a priemerná mzda nepokrývala život vysoko nad hmotné miniumum. Veľa sa pre bežného človeka zmenilo, no ešte viac ostalo rovnaké a frustrácia sa len stupňovala. Národy, ktoré sa zbavil boľševika si čím ďalej, tým viac uvedomovali, že im bolo ukrivdené. 

Prečo sú si všetky odbory rovné, no niektoré sú si rovnejšie?

Žijeme v dobe, kedy vysokú školu môže študovať naozaj každý. A to je skvelé, vzdelanie je oveľa prístupnejšie masám, čo vplýva pozitívne na celú spoločnosť. Tento výdobytok novej doby ničia mnohé vysoké školy svojimi neetickými praktikami skôr nasledujúcimi biznis model továrne na tituly než akademickej pôdy.

Problematiku dehonestácie terciárneho vzdelania môžeme rozdeliť do troch rovín. Prvou je to, že mnohí ľudia na vzdelanie adekvátne svojmu intelektu nedostali priestor, ďalšie to, že titul častokrát neznamenal automaticky vzdelanie a nakoniec mnohé sociálne vedy ostali pre bežnú, tvrdo pracujúcu vrstvu len abstraktným pojmom.

A čo to vlastne z Teba bude keď doštuduješ?

 

Výber štúdia sociálnych vied je odvážny krok, ktorý by mal jedinec robiť z presvedčenia. 

Dilema už prichádza na úplnom začiatku keď prichádza na rad otázka typu: ,,No dobre, ale čo z Teba bude keď doštuduješ?”, na ktorú im ale pravdivo vo svojich dvadsiatich rokoch neodpovie nikto. Humanitný coming out spôsobuje mnoho rozbrojov aj v lepších rodinách.

Tomuto spoločenskému nastaveniu nepomáha ani predchádzajúca generácia, ktorá má často tendenciu deliť vysokoškolské vzdelanie na právnik, lekár alebo zlyhanie. Nie je to správne, no podlieha to istej forme intuitívneho uvažovania. Za svoj život každý navštívi lekára, využije služby bankárov, informatikov či stavebných inžinierov. Jedná sa o takpovediac ,,praktické” povolania, ktorých výsledky sú kvantifikovateľné a podliehajú pevne stanoveným pravidlám. No len malá časť populácie využíva služby sociológov, odborníkov na estetiku, historikov či filológov. To však neznamená, že ich náplňou práce je čakať kým im skončí smena. 

Načo je teda dobré študovať humanitné vedy?

 

Sociálne odbory najväčšou pravdepodobnosťou svojpomocne nevyliečia rakovinu ani neposkytnú odpovede na najväčšie záhady vesmíru. No pomáhajú nám pochopiť jednu základnú súčasť – nás. 

Chémia či biológia dokážu poskytnúť odpovede na všetky procesy, ktoré prebiehajú v našom tele, no nedokážu odpovedať na to ako dokáže mozog fungovať v rozpore s vlastným blahom. Vďaka modernej biochémií vieme takmer s istotou povedať, že za panickými záchvatmi sa skrýva nahromadený hormón kortizol a prirodzené pudy sebazáchovy v tele. No je to spolupráca humanitných vedcov v oblasti sociológie a psychológie, ktorá nám umožnila pochopiť to, že ho môže vyvolať pohľad na klauna alebo dokonca, ako s nimi bojovať inak, ako liekmi. Rovnako ako nevieme pochopiť ako mozog umožní anorexií odstrihnúť ho od vlastného príjmu živín a za ich adekvátny príjem sa trestať.

Je pravdou, že teórie humanitných vied nie je možné jednoducho odvodiť z rovnice a to je úplne v poriadku, pretože vedy, v ktorých je toto možné už existujú. Posledné roky nám ukázali, že medzidisciplinárna spolupráca je kľúč k novým vedeckým poznatkom.

Humanitné odbory neštudujeme preto, že nevieme kresliť, nie sme dobrí v matematike, alebo pretože si chceme predĺžiť detstvo za peniaze rodičov. Študujeme ich preto, že chceme rovnako pochopiť ako funguje človek, len cez inú vedeckú optiku. Chceme vedieť, čo ho viedlo k zničeniu nádherných kultúrnych pamiatok, ako si dokázal obhájiť vraždy tisícov pre záchranu pár, čo ho vymanilo z otroctva a čo pripútalo k demagógom.  Zisťujeme ako ľudia môžu byť lepší, voči sebe samým aj voči ostatným a ako môže každý prežiť kvalitnejší život.

Študentom humanitných vied je každý. Počnúc tými, ktorí spoločnosť milujú až po tých, ktorí ňou opovrhujú a naše malé spoločenskovedné hypotézy sú to, čo nám pomáha lepšie porozumieť chaosu, ktorý stále vládne našim životom. Akademické vzdelanie je úctyhodná a náročná úloha a mal by k nej tak každý pristupovať, rovnako ako by malo byť spoločensky trestané neetické pošpinenie takýchto inštitúcií. 

Photo by Carl Cervantes on Unsplash

Daniel Baláž

Daniel Baláž

náměstek generální tajemnice Rady EU, šéfredaktor Chronu

daniel.balaz@amo.cz

více informací ▼

Daniel je s nami už druhý rok a okrem Modelu EU, prináša svoj prístup aj do Chronu ako šéfredaktor. Daniel je vo voľnom čase barman, ktorý nepije alkohol a študent medzinárodných vzťahov, ktorý sa chce živiť programovaním; taktiež príkladom toho, že človek vo svojich twenties absolútne nemusí mať predstavu, čo chce robiť. Netají sa tým, že má radšej zvieratá ako ľudí a hlavným dôvodom je klimatická kríza. Keď náhodou nie je v práci, Daniel rád športuje, číta a nadáva na fast fashion.  

Redakce

A jaké jsou vaše zážitky? O čem byste si chtěli přečíst v příštím čísle? Napište nám!